O komunistoch

Autor: Milan Mantič | 4.2.2010 o 19:59 | (upravené 4.2.2010 o 20:06) Karma článku: 5,59 | Prečítané:  1393x

Starý otec rozprával o tom, ako prvýkrát videl komunistov. Okolo roku 1910 ich otrhaných sácali dolu dedinou. Slovo komunista bolo veľkou nadávkou. Starý otec, ktorý bol vtedy malý chlapec možno čakal markantné rozdiely vo výzore, možno aj tretie oko. Dedinskí chlapci so sklamaním konštatovali, že vyzerajú ako obyčajní ľudia.  

Udalosti vedúce k uchopeniu moci komunistami v roku 1948 sú každému známe z učebníc. Jednu verziu sme sa učili do nežnej revolúcie, druhú sme sa dozvedeli z terajšej interpretácie. Jedno je isté, z filmového dokumentu sa dá usúdiť, že v Prahe masy demonštrujúcich to chceli. Dnes sa to volá puč.

Prezident Beneš toho veľa zažil. Pamätníci naznačovali, že mal prsty pri havárii lietadla M.  R . Štefánika. Ani on ani Masaryk ho nemali príliš v láske, aj keď Štefánik ako generál mal oveľa väčšiu váhu v očiach svetovej vojenskej generality, ktorá určovala, aké bude povojnové usporiadanie sveta. Hádam aj preto mal Štefánik také prenikavé diplomatické úspechy a  tomu mala prislúchať aj príslušná politická funkcia v mierovom Československu. Pri hrozbe Hitlera vojnou prezident Beneš vyhlásil mobilizáciu, ktorá úspešne prebehla. Sklamali ho Francúzi aj Angličania v známej Mníchovskej zrade. Z Československa ušiel k nim, ale horkosť, ktorú spôsobilo ich správanie, sa nedala zabudnúť. Z Anglicka riadil atentát na Heidricha. Táto udalosť stála životy veľa Čechov a sťažila im život, ale zvrátila sa počiatočná sľubná spolupráca Čechov s Nemcami. Nakoniec bol Beneš ku koncu vojny v Moskve a interiorizoval si ich učenie. Bol prístupný myšlienkam o spolupráci so Sovietskym Zväzom. Vyjadril to už v Košickom vládnom programe v dobe, keď ešte nebolo oslobodené ani celé Slovensko. Hlavné myšlienky povojnovej filozofie vládnutia boli vyhnať, zoštátniť a obesiť. V roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti sa Beneš z politiky vytratil a onedlho zomrel. Komunisti oddávna boli prenasledovaní. Keď sa v ČSR dostali k moci, nevedeli vládnuť a návod videli v Sovietskom Zväze. Zo začiatku pýtali potraviny od sedliakov pre robotníkov v továrňach. Jeden starý komunista spomínal, ako sa vybral po pýtaní. Jedna babka mu dala 10 vajíčok a pľuvla mu do očí. On jej na to, "Pľuvnite ešte raz a dajte ešte nejaké vajíčka." Ale nebolo tak stále. Je také príslovie - Ak sa žobrák dostane do sedla, drží sa urputne. Život robotníkov sa začal zlepšovať, ale u roľníkov tomu tak nebolo. Vymáhali sa kontigenty, dokonca sa vymetali všetky zásoby obilia zo sýpky. Skonfiškovalo sa všetko bez ohľadu na to, ako sa bude žiť ďalej. Prenasledovaní boli najmä gazdovia s väčšou výmerou pozemkov tzv. kulaci. Komunisti sledovali výmlat priamo pri mláťačke a ak si niekto "ukradol" zo svojho bol prenasledovaný a zatvorený často až v Jáchymove. Znárodňovalo sa a rozkulačovalo. Poobede autobusy rozvážali agitátorov do obcí, ktorí presviedčali ľudí, aby vstúpili do družstiev alebo štátnych majetkov. Určite to bol veľký psychický tlak a nešťastie pre rodiny niekedy končiace tragédiami. Postupne sa prešlo v družstvách na odmeňovanie podľa množstva a kvality práce. Podpora veľkovýrobných technológií a mechanizácia znamenala zvýšenie produktivity práce. Čas pracovníkov z poľnohospodárstva prešla do lepšie plateného priemyslu. Podniky sa vzmáhali a nastalo obdobie nebývalej výstavby, a to družstiev, priemyslu a celých sídlisk. Podporovala sa aj individuálna výstavba rodinných domov. Prvé stranícke schôdze - aspoň na dedinách sa konali v nedeľu, po kostole. Postupne sa začalo vyžadovať, aby komunisti, hospodárski vedúci, vyšší štátni úradníci a hlavne učitelia do kostolov nechodili. Farári síce platy od štátu dostávali, ale komunisti im všelijako sťažovali život. Prenasledovali hlavne gréckokatolícku cirkev, ktorú zrušili a nahradili pravoslávnou. K rozkolu a nezhodám prispeli farári, cirkevní hodnostári aj samotní veriaci. Majetky boli cirkvi odobraté.

Väčšina stavieb štátnych majetkov a družstiev bola postavená práve na cirkevných pozemkoch. Komunisti, ktorí roky pracovali v ilegalite v predchádzajúcich režimoch, začali svoje postavenie úzkostlivo a podozrievavo chrániť. Každý bohatší človek bol nepriateľ. Prísne strážili hranice a pri pokuse o ich prekročenie neváhali použiť zbrane. Rodine emigranta strpčovali život. Neprimerane tvrdo reagovali na každú kritiku strany a na každý prejav nevôle s ich riadením. Aj v svojich radoch robili čistky. Všetko zlé vo svete sa zhadzovalo na kapitalistov a imperialistov. Veľmi sa báli špionáže. Množstvo donášačov, tzv. tajných sledovalo, čo ľudia robia, či sa nespolčujú, či niekto nemá vysielačku, či nedáva správy do zahraničia. Zahraničné rozhlasové stanice Slobodná Európa a Vatikán boli silne rušené, ale aj napriek tomu ak niekoho prichytili pri počúvaní, bolo zle. Veľa tajných nosilo v 50-tych rokoch kožené kabáty, podľa čoho ich ľudia často identifikovali. Možnosť udávať ľudia bohato využívali a zneužívali. Najdôveryhodnejší boli ľudia manuálnej práce. Stranícki funkcionári ani poprední vedúci hospodárski pracovníci nemali oproti pracujúcim oveľa vyššie platy. Často mal nadriadený majster alebo skupinár nižší plat ako robotník. V čase žatvy bol plat kombajnistu vyšší ako plat predsedu družstva.  Sťažnosti sa vybavovali skôr v prospech prostých ľudí. Strana mala všade svoje tykadlá a ani súdy nerozhodovali nezávisle. Často sa brala do úvahy tzv. spoločenská záruka alebo naopak nálepkovalo sa sloganom „nepriateľ pracujúceho ľudu". Sviatky ako výročie  Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu sa v dedinách oslavovalo tak, že škola pripravila vystúpenie detí s kultúrnym programom. Rodičia a rodinní príslušníci prišli pozrieť na vystúpenie svojich detí a popri tom pretrpeli aj nejaký ten politický prejav. Obľúbené boli aj oslavy prvého mája a MDŽ, okrem tých politických" povinných jázd."  Namiesto Mikuláša chodil Dedo Mráz.

Ale v šesťdesiatych rokoch  sa v strane udiali zmeny. Protagonisti Pražskej jari sľubovali socializmus s ľudskou tvárou. Zlepšila sa ekonomika, v obchodoch bolo odrazu dostatok exkluzívneho tovaru. Široké masy ľudí aj nekomunisti tieto zmeny vnímali a fandili im. Neváhali strhnúť zlatú retiazky z krku na Zlatý poklad republiky alebo prispieť na Alveg( druh mimoúrovňovej prepravy osôb, ktorý sa plánoval v Tatrách). Kanadský podnikateľ Roman pôvodom z východného Slovenska v tom čase navštívil Slovensko a nadviazal kontakty s vládou. Sľúbil postaviť sedem hotelov v Tatrách, ktoré po desiatich rokoch chcel nechať v prospech štátu. Štát mal vystavať v Tatrách komunikácie. Romanovi sa pripisuje zásluha za to, že v roku 1970 boli v Tatrách zimné majstrovstvá sveta. Tie už boli za celkom iných okolností, ako sa pôvodne plánovalo.

Mimoškolské aktivity v školách boli pionierska organizácia a Československý zväz mládeže. Niekedy sa človek cíti zle, ak sa teraz vysmievajú z týchto organizácii. Čo je zlé na zásadách pioniera dobre sa učiť, pomáhať starším a budovať a brániť vlasť? Podobne aj ČSM .Zo začiatku po vojne to mladí ľudia brali veľmi vážne. Vládla tam uvedomelá disciplína, pomoc štátu, kultúrna a osvetová činnosť. Neskoršie v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch už nebola až taká ochota. Po novembri 1989 väčšinu týchto aktivít s mládežou, ktoré boli predmetom výsmechu prebrala cirkev - kultúrne programy, duchovné sústredenia, nástenky, kvízy, športové aktivity...

Hlavnou náplňou činnosti straníckych organizácií vo výrobných podnikoch bolo práve prejednávanie tejto činnosti organizácie. Pre vstup do straníckej organizácie platil určitý kľúč, prevahu v základných organizáciách museli mať robotníci. Ľudia boli akýsi predvystrašení. Neexistovalo napr. niečo také, že sa v kasárňach stratil samopal a nenašiel by sa vinník. Možno boli vinníci iba fiktívni, ale u ľudí panoval názor - neoplatí sa. Každý musel pracovať, kto nepracoval bol zatvorený za príživníctvo, kto mal absencie siahalo sa  na rodinné prídavky. Nevedeli sme o podsvetí, o nezamestnanosti. Ak prišli návštevníci z USA, vraveli, „Tu je Amerika, v Československu, aj keď tu niet toľko materiálneho bohatstva." Pri dnešnom percente objasnenosti trestnej činnosti má delikvent slušný predpoklad, že uspeje bez potrestania. Tak sa mi zdá, že niektorý rok, boli iba dve vraždy. Dnes sa to „podarí" hocikedy za jedno poobedie a to len v samom Slovensku. Rozdiely v platoch neboli veľké, čo sa dnes vysvetľuje ako demotivujúce. Boli však „hrdinovia práce, úderníci, brigády socialistickej práce a aj rozliční zlepšovatelia, kde sa oceňovala iniciatíva pracovníkov a pracovných kolektívov. Ísť za hranice vlastnej krajiny aj keď iba do socialistického bloku bolo zriedkavé. Ponižujúce bolo prechádzanie cez colnice, vypisovanie prehlásení a podrobovanie sa colným prehliadkam. Okolo roku 1968 sa podmienky zmenili. Mne sa podarilo navštíviť Juhosláviu, Rakúsko a Švajčiarsko.. Taktika komunistov bola taká, že nepúšťali tých, čo mali v zahraničí rodinu, naopak skôr pustili tých, ktorí mali silný dôvod vrátiť sa.

Rakúsky šiling stál vtedy 0,70 Kčs a švajčiarsky frank stál 6Kčs. Niektorí  ľudia  sa vracali, niektorí ostávali, napr. Gott a Matuška. Obľúbený Nedomanský v USA ako hokejista zanikol.  Ľudia, ktorých rodiny za socializmu poskytovali záruky lojálnosti z vyštudovali v zahraničí alebo sa zdokonalili v jazyku a práve z tých svetaskúsených a s jazykovým náskokom sa stávali najväčší odporcovia socializmu po nežnej revolúcii.

Za socializmu bolo vzdelanie bezplatné. V šesťdesiatych rokoch učebnice a učebné pomôcky poskytovala škola tzn. aj pero, výkresy proste všetko. Neskôr to boli už len učebnice a zošity. Ceny tovarov v obchodoch boli jednotné v celom Československu a na mnohých výrobkoch boli vyrazené. Hovorí to o určitej stabilite. Lekári mali svoje obvody, ale nič nebránilo dať sa ošetriť kdekoľvek a nič sa neplatilo. Po roku 1968 došlo k normalizácii. Prebiehali stranícke previerky. Ak niekomu zobrali stranícky preukaz, tak sa mu zmenilo aj pracovné zaradenie. Nebola to veľká pohroma pre toho, kto sa vedel živiť aj manuálnou prácou. Do čela strany sa dostal a neskôr sa stal aj prezidentom Gustáv Husák. Predtým ho sami komunisti dlho väznili. Po štyroch za sebou idúcich českých prezidentoch ,keď nastali zlé časy, zvolili jeho, Slováka.Mal veľa odporcov, ale mnoho ľudí ocenilo jeho správanie, že za danej situácie, pod drobnohľadom z Moskvy a so sovietskym vojskom vo vlastnej krajine nebolo spustené hromadné zatváranie ľudí. Západ ho hodnotí ako zmierlivého politika.

V čase, keď u nás v roku 1989 štrngali kľúče, mali okolité postkomunistické štáty revolúciu už za sebou. Stranícki funkcionári už predtým inkognito chodili do Poľska a Maďarska, aby videli, ako to tam vyzerá a pripravili sa na prevrat. V tom čase bol už v Maďarsku samý „masek" (súkromník).

Tí z komunistov, ktorí nazhromaždili majetok, nemohli ho ukázať za socializmu, lebo by im ho skonfiškovali a zavreli ich. V médiách akurát prebiehal nejaký proces so zbohatlíkom Babinským. Takže väčšina vyšších komunistických funkcionárov sa na prevrat pripravila. V televízii sa už viedli rozhovory s predstaviteľmi cirkvi, čo bolo dovtedy nevídané. Herci, ktorí predtým majstrovsky stvárňovali hrdinské postavy komunistov, zrazu zatúžili hrať na druhej strane. Niektorí odhodili aj vyznamenania zaslúžilí umelec, ktoré predtým s pokorou prijali. Páni Lasica a Satinský sa odvážili pranierovať systém od začiatku svojej kariéry, aj za socializmu, takže u nich dvojtvárnosť nebola. Ľudia sa chodili ukazovať na námestia. Prvý raz som videl políciu, ako rozháňa štrajkujúcich. Odvtedy, za demokracie, som to videl už mnoho ráz a na dôvažok mali policajti kukly.

Len naivný človek si môže myslieť, že využitím vojska, polície a všetkých mocenských pák by sa demonštrácia nedala potlačiť. Politický vietor však už fúkal celkom z opačnej strany. Myšlienky socializmu s ľudskou tvárou medzitým zasiahli Sovietsky zväz, najprv formou glasnosti a potom perestrojky. Rozpadol sa Sovietsky  zväz, z tej strany už nič nehrozilo a záujem kapitalistických krajín o nové trhy revolúciu ešte rozdúchaval. Pri demonštráciách mládež pocítila, že sa nemusí učiť. Do provinčných miest prišla vlna revolúcie až o desať dní, čo však nebránilo možnosti ukazovať sa, že aj my....

Nejaké skúsenosti mám z demonštrácie v roku 1969, keď bol na vysokej škole vyhlásený štrajk. Študenti nevychádzali z internátov, iba tí, ktorí stáli na čele štrajku a riadili ho - parlamentári. Po čase sa preriekli a krčmári ich usvedčili, že sa v čase štrajku chodili opíjať. Najprv boli v Zväze vysokoškolákov Slovenska a keď sa situácia zmenila, odrazu boli v čele Socialistického zväzu mládeže a preverovali ostatných. Podobne to bolo aj pri Nežnej revolúcii. Najviac času mali pracovne málo vyťažení rôzni kultúrni referenti, učitelia telocviku a podobne pozašívaní nie kľúčoví ľudia. Tí sa radi nechali vidieť v roli revolucionárov a mnohí z toho ťažia dodnes. Komunisti sa rýchlo rekvalifikovali na demokratov a podnikateľov. Trestuhodne rýchlo sa podarilo zdecimovať bohatstvo štátu a preliať ho do rúk dobrodruhov, darebákov, prípadne do rúk zahraničných vlastníkov. Mnoho podnikov (napr. konzerváreň Sabinov) odkúpili zahraničné firmy len preto, že im konkurovali nízkou cenou výrobkov. Odviezli stroje a prepustili robotníkov.

Za viac než 20 rokov sa všetky chyby pripisovali komunistom a pripisovali im ich aj

terajší kapitalisti a minulí komunisti, v podstate tí istí ľudia.

Socializmus je o hustote sociálnej siete. Dnes ju hustú majú severské krajiny. Prvky komunizmu sú dnes len vo vnútri niektorých izraelských kibucoch.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Zatýkanie ľudí nie je divadlo, nemožno čakať, že polícia zasiahne každý týždeň

Spochybňovanie spolupracujúcich obvinených považuje za cielené.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Koalícia nám povie, či chce spravodlivosť, alebo pomstu

Lipšic ako prokurátor stále nie je dobrý nápad.


Už ste čítali?